V úvode môjho príspevku mi dovoľte, vážení čitatelia, aby som sa Vám predstavil. Som predsedom výcvikového štábu OV DPO Trenčín, čiže podľa zvykového názvoslovia - okresný veliteľ. Tak ako každého dobrovoľného hasiča na Slovensku, tak i mňa určité veci v systéme trápia a uberajú na entuziazme. Jedným z mnoho problémov, ktoré súčasná doba pre nás dobrovoľných hasičov nastolila je vysporiadanie sa s nájdením sa v zaradení v organizačnej štruktúre ochrany pred požiarmi na obciach. Mnohí z nás si kladú otázku:        „ Som síce hasič, no neviem či som dobrovoľný  alebo obecný“ ? Bohužiaľ i takáto je skutočnosť. Ja ponímam odpoveď na túto otázku nasledovne:

Vždy som bol, som a pokiaľ mi zdravie a okolnosti dovolia, tak naďalej budem dobrovoľným hasičom v obci. Súčasná legislatíva zohráva v našej pôsobnosti chaos a veľa primátorov, starostov, ale taktiež i funkcionárov z odbornej hasičskej verejnosti si túto normatívu vysvetľuje rôzne. Zákon o ochrane pred požiarmi totiž ukladá primátorom a starostom, resp. mestám a obciam zriadiť tzv. obecný hasičský zbor a pôsobnosť Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR je v zákone vymedzená skôr ako nejaký nápomocný orgán v rovine ochrany pred požiarmi. Aká je však realita?

    Z vlastnej skúsenosti si dovolím tvrdiť, že keby v obciach na Slovensku nefungovali dobrovoľní hasiči , tak 99% tzv. obecných hasičských zborov neexistuje. Zákon síce ukladá obciam tento inštitút zriadiť, legislatívci však akosi pozabudli na to, že sme na Slovensku a obce majú na svojich pleciach naložených toľko kompetencií, že na ochranu pred požiarmi im ich finančné zdroje jednoznačne pokrivkávajú. Jedna stránka veci je materiálno-technické vybavenie OHZ a druhá – tá najpodstatnejšia - je personálne obsadenie jednotky OHZ. Som presvedčený, že nebyť nás – dobrovoľných hasičov, ktorí jednoznačne suplujeme a zastrešujeme úlohy vyplývajúce pre OHZ, tak by obce iba málokde dokázali „vyčarovať“ odborne zdatných a hlavne ochotných pracovať a plniť úlohy OHZ bez nároku na finančnú odmenu. No a na to, aby si  obce mohli dovoliť zaplatiť členov OHZ, tak to si asi ešte dlho počkáme – v tomto smere som pesimista.

    Ako z tohto začarovaného kruhu von?

    Z vlastného poznania viem, že v niektorých zboroch nášho okresu riešia túto problematiku tak, že v obci majú OHZ a taktiež DHZ . Pokiaľ väčšinu, resp. všetkých členov OHZ zastupujú členovia DHZ a obec financuje obe tieto telesá spoločne – čiže jednou rozpočtovou kapitolou „ochrana pred požiarmi“, tak takýto model vcelku spoľahlivo funguje. Všetci hasiči v obci sú si rovní, majú jednu zbrojnicu, spoločnú výstroj, výzbroj a spoločné materiálno-technické vybavenie a inštitút OHZ funguje v podstate iba vo formálnej podobe.  Zákonom stanovená úloha pre obec je tým plnená a medziľudské vzťahy opreté o historické korene dobrovoľných hasičov v dedinách sú na spoločensky žiaducej úrovni.

    Horšie je to však v prípadoch, kde nechali starostovia DHZ doslova rozpadnúť. Aby bol ich necharakterný cieľ naplnený, tak najskôr odpredali hasičom techniku, následne zbrojnice a takto zlomení a znechutení dobrovoľní hasiči rezignovali a ich organizácia sa samozrejme po takomto nešetrnom zásahu do ich identity rozpadla.

    A práve takýto scenár my dobrovoľní hasiči nechceme. Veď naša história je spletená práve nitkami jednotnosti a združovania sa do silných celkov a organizácií ľudí, ktorí sú ochotní i na úkor svojich rodín a svojho osobného voľna byť nápomocní svojim spoluobčanom v núdzi – či už pri požiaroch, povodniach, technických zásahoch alebo iných prírodných katastrofách.

      Ja osobne som presvedčený, že v obciach by mali byť vytvárané také podmienky pre zabezpečovanie ochrany pred požiarmi, ktoré budú využívať práve taký vzácny potenciál, ako sú dobrovoľní hasiči a materiálno-technickým vybavením (zbrojnice a hasičská technika), zabezpečením postupnej modernizácie výstroja a výzbroje(zásahové komplety a pod.) a taktiež investovaním do vzdelania členov DHZ (základná príprava členov OHZ, odborná príprava veliteľov, preventivárov, školenia vodičov a strojníkov a pod.) bude naplnená podstata zákona o ochrane pred požiarmi.

    Dovoľte mi však vhĺbiť sa ešte do problematiky, ktorá je jedna z kľúčových a predsa je v súčasnosti hlboko podceňovaná. Vymedziť si začlenenie sa v protipožiarnej ochrane v obciach sa nám pomerne darí. Povedzme, že DHZ zastrešia úlohy OHZ a je problém vyriešený. Taktiež vieme, že tlakom na obce sa postupne darí vystrojiť hasičské jednotky zásahovými oblekmi, prilbami, zásahovou obuvou a pod. Naši členovia sú ochotní obetovať dovolenku na úkor absolvovania základných odborných príprav členov a veliteľov, obce sú ochotné postupne i náklady na školenia uhradiť. Pomaly, ale predsa sa zveľaďujú hasičské zbrojnice a za pomoci štátu sa taktiež postupne modernizuje i hasičská technika. V niektorých obciach to ide rýchlejšie, niekde pomalšie, ale nakoľko som optimista, verím, že v týchto smeroch i keď po malých krôčikoch, ale predsa len napredujeme. Toto sú všetko pozitíva.

    Kde sa nám však stratila pointa – rýchla a odborná pomoc, rýchly zásah, operatívne zvolanie síl a prostriedkov na likvidáciu lesného požiaru alebo adekvátna operatívna pomoc pri odstraňovaní následkov povodní ?

    Inštitút rýchleho zvolania hasičských jednotiek v obciach máme na väčšine územia Slovenskej republiky zastaraný a viac menej nefunkčný. Zvolávať jednotku miestnym rozhlasom v dnešnej dobe je fakt precedens.

    Legislatívci určili povinnosti – zriadiť OHZ, stanovili požiadavky na vybavenie OHZ, presne pomenovali požiadavky na odbornú prípravu členov a veliteľov OHZ, vo vyhláške o hasičských jednotkách stanovili rozsah pôsobnosti a počet členov v jednotke OHZ.

Ale ja sa pýtam, na čo to všetko, keď tých hasičov nemá ten starosta ako zvolať? Načo tie investície, načo tá nová technika, načo odborne vzdelaní a erudovaní hasiči ?

    Na vojne vždy platí: „Aký povel, taký výkon“. A toto pravidlo by malo platiť jednoznačne i u záchranárskych zložiek predurčených na ochranu obyvateľstva.

    V nedávnej minulosti vzišla na svetlo sveta tzv. SMS notifikácia spracovaná Ing. Petrom Bartalosom, PhD. Člen DHZ Soblahov – Lukáš Beták sa z vlastnej iniciatívy podujal rozvinúť a posunúť do popredia tento projekt. Mal moju osobnú podporu a veľmi som tejto myšlienke drukoval. Zo začiatku sa mu darilo, zhromažďoval informácie o jednotlivých zboroch najskôr trenčianskeho okresu, kraja a následne v rámci celého Slovenska. SMS notifikácia získala na povedomí u väčšiny hasičských zborov na Slovensku. Vďaka tomuto projektu sa podarilo zvolať v mnohých kritických situáciách veľa hasičských jednotiek a cieľ niekoho zachrániť, pomôcť pri povodniach, pri požiaroch alebo pri hľadaní stratených osôb bol naplnený. Táto skutočnosť nie je môj sen, alebo ilúzia – toto je realita.

    A viete v akej rovine je tento projekt zvolávania dnes ? Je pozastavený ! A prečo ?

Lebo nikto nie je ochotný ho financovať. Preto sa pýtam Vás – širokej odbornej verejnosti:

Toto má byť motivujúcim činiteľom pre nás – dobrovoľníkov ? Ako sa pozrieme do očí našim spoluobčanom, ak sa z dôvodov nemohúcnosti prijať informáciu o potrebe zasiahnuť nedostavíme včas na pomoc. Máme tento krok považovať ako fakt, že sme nepotrební, že sa už zabudlo na povodne, že sa už zabudlo na zásahy pri veľkých lesných požiaroch.

Kam smeruje krízový manažment tohto štátu ? Čo na to civilná ochrana? Čo na to ZMOS ? Zaujíma to VUC-ky? Berú nás profesionáli ako „nechcených“, ktorý už príliš zasahujú do ich kompetencií ?

    Na tieto otázky by som rád počul odpoveď. Som optimista a verím, že niekto z kompetentných zareaguje a výsledkom bude taký stav, že starostovia alebo operačné strediská  KOS v okamihu dokážu povolať sily a prostriedky z hasičských jednotiek v obciach v prípadoch, keď to bude potrebné – a ja som presvedčený, že to potrebné jednoznačne bude.

Mgr. Ján Sivák

Predseda výcvikového štábu OV DPO Trenčín

Člen DHZ Soblahov